Už tretí rok študujem divadelnú réžiu a dva roky žijem v panelovom byte 2+1 v mestskej časti Bratislavy. Žiaľ, byt som predčasom zdedil po rodičoch. Píšem „žiaľ,“ pretože rodičov už v tejto chvíli nemám, a tak som v tom priestore obklopený spomienkami a detailami, ktorých sa potrebujem zbaviť, kvôli sebe aj kvôli inej budúcnosti.

Zopár rokov som musel žiť blízko mesta u starého otca, ale čiernobielych podrobností vás rád ušetrím. Isteže, romantika tu pre dospievajúceho chalana fungovala naplno, a tak mám oveľa viac spomienok z týchto niekoľkých rokov, ako tých ostatných. Zrejme to bude aj tým, že v deduškovom dome som prežíval prvú veľkú lásku aj prvú, poriadnu opicu.

Dnes teda mám za sebou pár semestrov divadelnej réžie, ale zrežírovať premenu zdedeného bytu sa mi akosi stále nedarí. Na vine je veľa vecí, no hlavnou príčinou je samotné divadlo. Skutočne nemám na nič iné čas. Doma trávim viac-menej chvíle spojené so spaním a rannou kávou. Všetko ostatné sa deje na iných javiskách, takže scéna bytu je stále identická.

Spomínam si na prvý večer…

Spomínam si na prvý večer u starého otca. Už roky bol vdovec, a tak jeho domácnosť vykazovala všetky znaky mužskej bezstarostnosti, slobody a nenútenosti. Z jeho mohutnej postavy sa ozvala otázka, či som hladný. Potriasol som hlavou na znamenie súhlasu a očakával, že sa otvorí chladnička a na stole pristane niečo po zub. Namiesto toho mi v ruke pristál menší košík, na stole sa objavila baterka a s ňou jasne formulovaný pokyn, aby som zašiel ku sliepkam vyzbierať zopár vajec.

Možno sa to zdá byť teraz úsmevné, ale vtedy som bol čistokrvné chalanisko z mesta, ktoré videlo sliepku pri sobotňajsom nákupe v chladiacom pulte. V lepšom prípade v telke, či na obrázku. Mal som poriadny strach a vonkoncom netušil, čo budem robiť. Premohla ma však mužská ješitnosť a vyšiel som na dvor v nádeji, že to predsa len dajako dopadne.

Dopadlo to dobre. Z piatich nájdených vajec som dve rozbil, kohút ma sekol do ruky a hlavu som si optrepal o nízke dvere kurníka. Keď som cúval z tej tmy von, starý otec stál opodiaľ, usmieval sa a opäť jasne sformuloval krátku vetu – dobre, len škoda tých vajec. Odvtedy zbožňujem vajička na slanine, pivo a čierny chlieb.

Práve včera som…

Práve včera som sa nimi zase kŕmil a pritom listoval web stránkami bytových dizajnérov. Napadlo ma totiž, žeby som premenu bytu mal zveriť do rúk profíka a nepristúpiť na ponuky spolužiakov, ktorí sa išli pretrhnúť od snahy pomôcť mi so zmenami. Iba raz som sa nechal naivne ukecať a z celkom slušnej spálne mi spravili súkromnú op-art galériu, kde človeka po niekoľkých minútach chytala závrať a morská choroba.

Dojedol som. Radosť z nostalgickej večere sa mi však nespojila s radosťou z objavu. Žiadna web prezentácia bytových dizajnérov nebola tým, čo som od nich očakával. Poväčšine skôr všedné, veľa ráz videné nápady, poprípade free úlety, bez náznakov praktickosti alebo na druhej strane riešenia, ktoré mali ďaleko z mojim predstavám.

Vyšiel som si radšej na balkón zapáliť a popremýšľať o zajtrajšom seminári. A tak som sa hojdal na zadných nohách stoličky, pil studené pivo a fajčil. No v hlave som mal odrazu čosi celkom iné. Moje letné bicyklovanie na futbalovom ihrisku, pár ulíc od domu starého otca.

Spomínam si na ten podvečer, keď som na bickyli – starom dedkovom favorite, ale s baranmi, teda riadidlami v tvare baraních rohov – jazdil po antukovom ovále, ktorý lemoval dedinské futbalové ihrisko. Správca práve kropil trávnik, keďže v sobotu sa malo hrať a leto dávalo tráve poriadne zabrať. Všimol som si, že mu pomáha dajaká neznáma, celkom fajná baba, ktorá ma po očku sledovala. Jasné, že prišiel malý trik a neďaleko nej som si začal naprávať sedlo favorita, akože sa mi kýve a hnevá. Správca ma priveľmi neregistroval, ale s ňou som sa dal rýchlo do reči.

Od toho pamätného krúženia…

Od toho pamätného krúženia antukového oválu sme vedľa seba trávili veľa letného času a mali k sebe stále bližšie. Mladá, horúca hlava o takých veciach premýšľa ostro, konečne a nekompromisne, a ja som nebol som žiadna výnimka. Dedo možno niečo tušil, ale tváril sa diplomaticky.

Až raz, pri oprave defektu, mi sucho naznačil, že treba zabudnúť na hormonálne pochabosti, ktoré som babe po večeroch potáral. A tak som si moju letnú lásku nevzal, nezačal pracovať v blízkej automobilke, aby som nás uživil a skončil s plánovaním života na dedine. Bože, keď si na to spomeniem…

Veľká láska sa o necelý rok vydala za dajakého chalana do Brna a mne ostal aspoň ten pamätný bicykel. Už som síce na ňom prestal jazdiť, no visel v dedovej komore za predné koleso. Sem-tam som rukou „šliapol“ do pedálov, aby sa ozvali známe šumivé, kovové zvuky, ktoré mi pripomenuli suchú letnú trávu, ovál, jej úsmev a vôňu tmavých vlasov.

Keď som sa opäť vrátil do reality, napadlo ma, žeby premena bytu mala začať v obývačke. Dôvody boli dva. Izbu využívam ako pracovňu a študovňu zároveň, a keď treba, stáva sa núdzovým prístreškom pre hosťa alebo hostí. Takže bolo rozhodnuté, keď natrafím na dobrého dizajnéra, začneme s rekonštrukciou obývačky.

Tých niekoľko dní…

Tých niekoľko dní, ktoré sme s dedom strávili upratovaním zaprášenej povaly, síce žiadnou veľkou rekonštrukciou nebolo, no mne v istom smere výrazne pomohli. Objavil som veľký kufor plný starých novín a časopisov, ktoré tu kedysi nechala mama. Milovala film a divadlo, a tak, ako dievča vystrihovala, archivovala, odkladala a zbierala. Boli tu najrôznejšie recenzie, rozhovory, články, celé neporušené magazíny, fotky, programy divadla, bulletiny. Archív, ktorý mal hodnotu len pre mňa a moju mamu, teda úplne nenahraditeľný.

Samozejme, keď som zdedil spomínaný byt po rodičoch, mamin archív prišiel ihneď za mnou a našiel si miesto v nieľkokých krabiciach, ktoré som navŕšil v rohu obývačky. Asi to práve v tejto chvíli vyznie trochu rúhačsky, no ďalším problémom tejto miestnosti, bola absencia nápaditého a praktického úložného priestoru. Medzičasom totiž mamin archív nabral na rozmeroch, keďže si už dlho tvorím i svoj vlastný, a tak sa potreba jeho rozumného uloženia ukazovala ako nanajvýš akútna.

Spásne riešenie vedúce k dôkladnej premene mojej obývačky prišlo v podobe spolužiačky z dramaturgie. Jej rodičia chceli upraviť byt, ktorý prenajímali študentom a hľadali niekoho, kto im tento problém tvorivo vyrieši. Doslova ich nadchla práca pani Lipkovej z firmy ORIGINE INTERIER DESIGN, návrh interiéru bytu Bratislava. Išlo to vraj rýchlo, profesionálne a skutočne ústretovo.

Mal som teda v rukách konečne preverený kontakt na skúseného bytového dizajnéra. Web stránka pani Lipkovej mi spokojné a priaznivé reakcie spolužiačkiných rodičov len potvrdila, takže som nemal najmenší dôvod čokoľvek ďalej odkladať. Zavolal som jej obratom a celkom šikovne sme si – u mňa doma – dohodli prvé, nezáväzné pracovné stretnutie.

Prvé dojmy ma nesklamal…

Prvé dojmy ma nesklamal, skôr naopak. Pani Lipková ma veľmi pozorne vypočula a nechala si vysvetliť moje predstavy a zámery. Chápala dôvody, prečo chcem začať s premenami práve v obývačke a súhlasila s tým, že nájde také riešenia, ktoré v budúcnosti neovplyvnia prípadné zmeny v ďalších miestnostiach bytu.

Bol som milo prekvapený jej aktívnym prístupom. Všetko dôležité si obratom zaznamenávala a zapisovala, takže nespoliehala len na kombináciu pamäte a prvých, surových nápadov. Mal som krátko dojem, že je to ako pri mojej práci, keď režírujem hercov v prvých semestroch školy. Tiež si robím more rôznych poznámok, ukladám nápady, názory iných, predstavy. Až na ich základe sa dá tvorivo a cielene pracovať.

Pani Lipková si počas svojej prvej návštevy vyžiadala aj moje dovolenie, aby sme spolu si prešli celý byt, doslova centimeter po centimetri. Všímala si zariadenie každej izby, kuchyne aj príslušenstva, sledovala farby, tvary a umiestnenie všetkých predmetov.

Ak jej niečo nebolo jasné, obratom sa ma spýtala a vzápätí si robila poznámky. Zaujímala sa tiež o moje záľuby, koníčky, môj spôsob trávenia voľného času. Mal som pre ňu iba zopár odpovedí. Divadlo, pamätný bicykel a roky u starého otca.

Netrvalo dlho a dostal som predbežnú cenovú kalkuláciu…

Netrvalo dlho a dostal som predbežnú cenovú kalkuláciu na posúdenie a odsúhlasenie, plus zmluvu o diele. Cifry ani zámery pani Lipkovej sa v ničom neodchýlili od našich dohôd, a tak mi nič nebránilo súhlasiť. Po niekoľkých dňoch sme sa stretli na druhej schôdzke. Podľa slov pani dizajnérky už malo isť o stretnutie, kde si podrobne – detail za detailom – prejdeme celý koncept projektu.

Pani Lipková ma hneď v úvode nášho stretnutia veľmi milo prekvapila, keď mi prezentovala pôdorys s rozmiestnením nábytku v premenej obývačke. Ergonómia celého riešenia bola skutočne premyslená a nadmieru šikovná. Ani by som si to o sebe nepomyslel, ale začal som byť netrpezlivý, keďže ma tie nápady vskutku zaujali a túžil som ich vidieť v hotovom stave. Môj súhlas s náčrtom znamenal samotný štart finále. Zaplatil som polovicu z kalkulovanej ceny, ako zálohu, a rátal dni, kedy bude hotovo.

O pár dní ma v mailovej schránke čakala 3D vizualizácia celej miestnosti, presný rozpočet a vzorkovnica všetkých navrhovaných materiálov, vrátane cien aj adries, kde boli zakúpené. Na tomto mieste musím čestne a bez vytáčania povedať, že z celého projektu som bol skutočne nadšený, keďže takmer do bodky odrážal moje prvotné, aj keď hmlisté predstavy.

Obývačka odrazu získala nový, nečakane mladistvý vzhľad, ktorý presne korešponduje s momentálnym zariadením bytu. Ak som o tom nehovoril, tak len spomeniem, že mám rád vo svojom interiéri minimalizmus a retro, takže po týchto líniách sa snažím vždy byt posúvať. Nikdy som nebol veľkým priaznivcom preplnených miestností, kadejakých historizujúcich kusov nábytku, závesov, záclon, orientálnych kobercov a čo ja viem, čoho ešte. Vždy ma lákali slobodné rozmery, zopár presne umiestnených predmetov a akurátne vybraných farieb.

Myslím, že pani Lipkovej sa to presne podarilo….

Myslím, že pani Lipkovej sa to presne podarilo. Obývačka dostala čierno-biely look, ktorý sa stal jej základnou myšlienkovou linkou. Jediné, čo tento koncept opúšťa sú žlté retro kreslá, ktoré kedysi patrili rodičom. Pani dizajnérka navrhla, aby v miestnosti ostali, lebo v sebe majú retro energiu šesťdesiatych rokov, ladnú drevenú kostru a ponúkajú pohodlné matrace. Pravda, bolo ich treba dať kompletne prečalúniť, ale snažil som sa, aby mi ich žltý poťah čo najviac pripomínal ten pôvodný. Pri pohľade na ne, som dnes pyšný a melancholický zároveň. Pripomínajú mi detstvo, atmosféru minulých rokov, a najmä mamu, ktorá na nich veľmi rada sedela so skrčenými nohami a knihou v ruke.

Mamin a môj archív dostali po premene k dispozícii dve skvelé police, vyrobené na mieru. Biela patrí mame, čierna je moja. Na policiach mám teraz uložených niekoľko vkusných a praktických škatúľ i boxov, ktoré bez problémov pojali všetko, čo uchovávam a odkladám. Nielenže obidve police pôsobia oproti stene fantasticky, ale perfektne spĺňajú svoj účel.

Medzi moje dva archívy sme umiestnili pohodlnú, smotanovo bielu sedačku, doplnenú niekoľkými čiernobielymi vankušmi. Hovoriť o komfortnom sedení ani veľmi netreba, tým skôr, že mi často slúži ako príručná posteľ. Často totiž na sedačke pracujem a už sa mi neraz pritrafilo, že som sa zobudil až ráno, pekne pokrčený, no oddýchnutý.

Hádam najväčšiu radosť, a zároveň prekvapenie…

Hádam najväčšiu radosť, a zároveň prekvapenie si pani Lipková držala v talóne takmer do samého konca. Viac ráz som sa jej pýtal prečo nechala nad sedačku umiestniť ten veľký čierny držiak s dvojicou hákov. Vždy mi povedala, aby som len vyčkal príhodný čas. Ten sa naplnil onedlho a mne sa v tej chvíli takmer zastavil dych. Na čiernom držiaku, priamo nad sedačkou sa skoro vznášal môj bicykel, dedkov favorit.

Vďaka pani Lipkovej sa premenil na skvelú čierno-bielu dekoráciu, ktorá celej obývačke vdýchla iný zmysel a hlbší význam. Bicykel už nebol len pamiatkou na starého otca, moju prvú letnú lásku a cesty po antuke, ale stal sa súčasťou môjho nového príbehu.